Pramene o svätom Pavlovi
Rozlišujeme dva hlavné pramene informácií o svätom Pavlovi. Na prvom mieste a najväčšiu dôležitosť majú samotné Pavlove listy. Ak vylúčime List Hebrejom, o ktorom boli už v staroveku pochybnosti, či je Pavol jeho autorom, potom až 13 spisov je pripisovaných Pavlovi, čo je takmer polovica všetkých novozákonných spisov. Listy sú dôležité predovšetkým pre rekonštrukciu posolstva a teológie Pavla, ale nachádzame v nich aj niektoré dôležité údaje zo života apoštola.
Medzi exegétmi je dnes spoločná zhoda, že sedem listov pochádza priamo od apoštola Pavla: 1 Sol, 1-2 Kor, Gal, Flp, Rim a Flm. Isté diskusie ohľadom priameho autorstva sú pri listoch 2 Sol, Ef, Kol a je mienka, že ich mohol napísať aj niektorý Pavlov žiak. Ešte viac pri tzv. pastorálnych listoch: 1-2 Tim, Tit, o ktorých je všeobecná mienka, že boli napísané až po Pavlovej smrti nejakým jeho žiakom, lebo obsahujú veľa pavlovského materiálu, ale na druhej strane ich osobitý štýl a vyššia úroveň cirkevnej organizácie predpokladá neskorší vznik. Spočiatku boli jednotlivé listy vo vlastníctve jednotlivých cirkevných komunít, ktorým boli adresované. Neskôr sa začali vymieňať medzi komunitami a zhromažďovať, až došlo k vytvoreniu jednej zbierky Pavlových listov - Corpus paulinum niekedy koncom 1. stor. po Kr. Pavlove listy sú pre nás dôležité aj z toho hľadiska, že zachytávajú rôzne problémy, tradície a zvyky jednotlivých cirkevných spoločenstiev.
Druhým prameňom sú Skutky apoštolov. Skutky boli napísané niekedy okolo roku 80 po Kr. po zostavení Evanjelia podľa Lukáša, na ktoré Skutky apoštolov nadväzujú. Majú rovnakého adresáta Teofila, ktorému autor spis venuje. Autor teda mohol čerpať nielen z vlastnej skúsenosti, ale aj zo skúsenosti kresťanských spoločenstiev, ktoré Pavol založil a využiť materiál iných osôb. Pokiaľ ide o autorstvo, vo všeobecnosti sa zastáva názor, že je ním svätý Lukáš.
Od 13. kapitoly Skutky venujú pozornosť takmer výlučne Pavlovi. Keďže boli napísané s istým časovým odstupom, niektoré udalosti podávajú schematicky – skrátene a autor do nich vložil vlastný štýl. Schematický spôsob podania niektorých správ je viditeľný v opise Pavlových misijných ciest. Napríklad Pavlov pobyt v Efeze na 3. misijnej ceste. trval 3 roky, ale iste v Skutkoch apoštolov nie je opísaný každý jeden deň.
Pri Skutkoch apoštolov máme však aj niektoré zvláštnosti:
- Skutky apoštolov nespomínajú ani jeden z Pavlových listov.
- Skutky apoštolov nespomínajú vzťah medzi vierou a zákonom, ktorý je v Pavlových listoch podstatným prvkom jeho posolstva.
- V Skutkoch apoštolov je Pavol predstavený ako veľký misionár a konateľ zázrakov; v listoch Pavol seba samého takto neprezentuje a nespomína nijaký svoj zázrak.
Zvláštnosťou Skutkov apoštolov je štýl písania, keď autor mení rozprávanie z tretej osoby jednotného (resp. množného) čísla na prvú osobu množného čísla (napr. Sk 16,4-12; 20,5-15; 27,1-28,16). Niektorí usudzujú, že práve v týchto častiach bol Lukáš bezprostredným spoločníkom Pavla a svedkom udalostí. Pravdepodobnejšie ale je, že autor pri písaní Skutkov apoštolov vedený Duchom Svätým prebral poznámky očitého svedka, upravil ich a zapracoval do celkového diela.
V minulosti boli Skutky apoštolov považované za dejiny Cirkvi v zmysle dejín, tak ako ich chápeme dnes, preto aj Pavlov život sa rekonštruoval presne podľa údajov, ktoré tento novozákonný spis obsahuje. V prípade Skutkov apoštolov je však lepšie hovoriť o teológii dejín spásy Nejde preto o suchý výpočet historických faktov, ale o podanie určitých vybraných udalostí vo svetle ohlasovania Kristovho evanjelia.
Zmena nastala aj v prístupe k štúdiu svätého Pavla. V minulosti sa pozornosť sústreďovala viac na dejiny a udalosti z Pavlovho života. Dnes sa kladie dôraz na jeho osobu, posolstvo a skúsenosti. Listy vyjadrujú Pavlovu kresťanskú a apoštolskú skúsenosť. Pavol v nich uvádza aj niektoré autobiografické údaje, ale nie sú to údaje pre údaje, ale vždy v spojení s iným motívom.
Skutočným protagonistom Skutkov apoštolov nie sú apoštoli, ale Božie slovo, ktoré od Krista prechádza na Cirkev a z Cirkvi na celý svet. Apoštoli sú v službe tohto Božieho slova.
K uvedeným dvom hlavným prameňom je potrebné spomenúť ešte jeden, ktorý však iba okrajovo venuje pozornosť Pavlovi. V Druhom Petrovom liste 3,15-16 čítame: „A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu, ako vám napísal náš milovaný brat Pavol podľa múdrosti, ktorá mu bola daná, tak ako vo všetkých listoch, keď v nich o tomto hovorí. Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu.“
Prvý list Solúnčanom
List bol napísaný v meste Korint niekedy okolo roku 50 - 51 po Kr. Preto je vôbec najstarším zo spisov Nového zákona. Pavol chce listom upevniť tých, ktorí uverili v Krista pri jeho ohlasovaní v Solúne, aby pokračovali v ceste, na ktorú vykročili. Pavol pripomína spôsob akým prijali vieru. Ukazuje, že ich viera pochádza od Boha, ktorý ich povolal. Boh dokončí dielo, ktoré začal napriek skúškam, ktoré musia podstúpiť.
V liste viackrát zaznieva problematika Pánovho druhého príchodu. Veriaci nemajú byť poučení iba o tom, že Kristus zomrel a vstal z mŕtvych, ale aj o tom, že znova príde a oni majú očakávať jeho príchod. V týchto veršoch autor vyjadruje presvedčenie, že z viery v smrť a vo vzkriesenie Krista pramení aj istota viery pre zomrelých
Pavol odmieta špekulácie o presnom čase Pánovho príchodu: „Pánov deň príde ako zlodej v noci.“ (1 Sol 5,2) Charakteristikou veriaceho človeka je bdelosť, ktorá sa v živote prejavuje vierou, nádejou a láskou.
Ukončenie listu obsahuje pekné povzbudenie. Ako sa autori listu modlia za adresátov, tak žiadajú od adresátov, aby sa modlili za nich. Pavol a jeho spoločníci sú počas ciest vystavení mnohým nebezpečenstvám a skúškam a sú si vedomí, že potrebujú podporu v podobe modlitby: „Bratia, modlite sa aj za nás!“ (1 Sol 5,25)
Druhý list Solúnčanom
List bol zostavený v Korinte, pravdepodobne len niekoľko mesiacov po prvom liste. Reaguje predovšetkým na nesprávne pochopenie Ježišovho druhého príchodu. Najväčšou charakteristikou listu, ktorá ho odlišuje od ostatných, je Pánov deň, čas jeho príchodu a udalosti, ktoré ho budú predchádzať (2 Sol 2,1-12).
Pavol najskôr napráva nesprávne učenie, ktoré preniklo do solúnskeho spoločenstva kresťanov: „Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával.“ (2 Sol 2,1)
Pavol hovorí o človeku neprávosti, ktorého nazýva aj synom zatratenia. Je predstavený ako ten, ktorý sa protiví Bohu, stavia sa nad Boha a robí sa Bohom. Niektorí biblisti sa pokúsili určiť historickú osobu, na ktorú sa hodí Pavlov opis. Samotný text však neponúka žiadne historické indikácie, ktoré by umožnili s určitosťou identifikovať, o koho ide. Preto je v texte potrebné vidieť skôr teologické posolstvo než za každú cenu hľadať historické vysvetlenie. Zrejme ide všeobecne o tých, ktorí vystupujú proti Božiemu kráľovstvu.
Aj v tomto liste Pavol pokorne prosí o modlitbu, aby sa Božie slovo šírilo po celom svete. Nesprávne pochopené učenie o Kristovom blízkom príchode priviedlo niektorých veriacich k lenivosti. Zanechali svoju prácu a nič nerobili. Apoštol ich napomína, aby si ďalej zodpovedne plnili svoje povinnosti: „Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb.“ (2 Sol 3,12)
V závere listu Pavol pozýva Solúnčanov k spoluúčasti na Kristovom znášaní utrpenia. Aj v pohanskom prostredí majú vydávať svedectvo slovom a životom.
Prvý list Korinťanom
List je najdlhším spomedzi listov, ktoré Pavol napísal cirkvám, ktoré on sám založil. Patrí medzi štvoricu hlavných Pavlových listov spolu s Listom Galaťanom, Rimanom a Prvým listom Solúnčanom. Pavol ho napísal v Efeze okolo roku 54 po Kr. List je krásnym svedectvom Pavlovej otcovskej starostlivosti o kresťanské spoločenstvá, ktoré založil. Počas svojho pobytu v Efeze sa Pavlovi dostali do uší nezhody a problémy v korintskej cirkvi, na ktoré sa rozhodol reagovať.
List nemá jednu tému, ale dotýka sa rozličných otázok. Hovorí, napríklad o rozdeleniach medzi kresťanmi; o manželstve; o pannách; o mäse obetovanom modlám; o eucharistii; o daroch Ducha; o zbierke do Jeruzalema atď.
Pavol v liste rieši problém konzumácie mäsa, ktoré bolo predtým prinesené pohanským božstvám a neskôr bolo predávané na trhu (1 Kor 8-10). Nedopustí sa kresťan modloslužby, ak takéto mäso kúpi? Pavol riešenie problému postaví na princípe lásky: „Slobodno všetko. Ale nie všetko osoží. Slobodno všetko. Ale nie všetko buduje. Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného.“ (1 Kor 10,23-24) Ak moje správanie má pohoršiť druhého, je lepšie, keď sa zrieknem takého správania, aj keď je samo o sebe dobré, a to z lásky voči druhému. Tento princíp je platný aj pre nás.
Pavol sa dotýka aj rôznych druhov chariziem. Vrcholom všetkých chariziem je láska, ktorej venuje známy hymnus v 1 Kor 12,31 – 13,13. Keďže všetky pochádzajú od jediného svätého Boha, nemôžu ísť charizmy proti kresťanskej viere. Nemôžu byť v protiklade ani jedna voči druhej, lebo slúžia jedinému cieľu – spáse. Preto musia slúžiť spoločnému dobru. „Každý však dostáva dary Ducha na všeobecný úžitok.“ (1 Kor 12,7)
Ak sa dnes zdá, že už nie sme schopní vidieť charizmy v Cirkvi, to neznamená, že už viac neexistujú, ale možno ich nevieme rozoznať v ich skutočnej podobe. Iste, určité charizmy už dnes nejestvujú v takej podobe, ako v Pavlových komunitách, ale ich aktuálna forma nie je menej silná ani menej reálna ako vtedy.
Druhý list Korinťanom
Na základe slov v samotnom Druhom liste Korinťanom usudzujeme, že počas dlhého pobytu v Efeze na tretej misijnej cesty Pavol minimálne jeden raz navštívil Korint: „A toto som už tretí raz pripravený ísť k vám a nebudem vám na ťarchu.“ (2 Kor 12,14) V korintskej komunite sa našiel niekto, kto vážnym spôsobom Pavla urazil, ako vyplýva z jeho vlastných slov: „Ak teda niekto spôsobil zármutok, nie mňa zarmútil, ale do istej miery – nechcem zveličovať – zarmútil vás všetkých.“ (2 Kor 2,5 )Vtedy napísal list, ktorý je známy pod menom „list napísaný v slzách.“ Nemáme ho zachovaný, ale biblisti sa domnievajú, že bol vkomponovaný práve do Druhého listu Korinťanom.
Dôležitým a aktuálnym aj pre dnešnú dobu je vysvetlenie dôvodu zbierky pre chudobných jeruzalemskej komunity veriacich. Pavol ponúka hlbokú teologickú motiváciu založenú na tajomstve Kristovho vtelenia. Ak má kresťan účasť na božskom - nadprirodzenom živote, musí mať účasť aj na tom ľudskom - pozemskom živote, ktorý prijal Kristus. Ako pozemské pôsobenie Krista nebolo usmerňované čiastkovou zištnou dobrotou, ale nezištnou všetko zahŕňajúcou dobrotou, podobne má aj kresťan žiť svoj vzťah s bratmi a sestrami nie ako príležitostné jednorazové prejavy dobroty, ale ako neustálu otvorenosť voči druhým.
List Galaťanom
Počas svojho pobytu v Efeze Pavol dostával správy aj od kresťanských spoločenstiev v Galácii, ktoré založil na svojej druhej misijnej ceste. Rozhodol sa reagovať na tieto podnety. List je dôležitý nielen pre náuku, ale aj pre Pavlove bohaté autobiografické údaje. Čitateľa v liste upúta Pavlova horlivosť za Kristovo evanjelium a veľmi otvorený štýl. Vyplýva to z obvinenia, ktorým musí čeliť. Niektorí sa snažili zdiskreditovať Pavlovu osobu. Tvrdili, že Pavol je menej než ostatní apoštoli, ktorých priamo vybral Ježiš Kristus a žili bezprostredne s Majstrom a že Pavlovo učenie je v protiklade s učením skutočných apoštolov. Apoštol list napísal v Efeze niekedy okolo roku 55 po Kr.
Pavol sa s v ňom okrem iného venuje aj dnes veľmi aktuálnej téme slobody. Kristus nás oslobodil, aby sme boli Božími synmi a aby sme mali účasť na prisľúbeniach. Pre Pavla najvyšším znakom slobody je láska: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5,13) Ide teda o slobodu, ktorá nachádza svoju realizáciu v láske. Nejde o abstraktný cit, ale o konkrétny prejav služby blížnym.
List Filipanom
Pavol mal osobitný vzťah ku komunite vo Filipách, ktorú založil na druhej misijnej ceste Kým bol v Solúne, prijal finančnú pomoc od Filipanov a nebolo to jediný raz. Pavol im napísal list z Efezu okolo roku 55 po Kr. Od prvých riadkov je písaný veľmi priateľským a pokojným tónom. List sa niekedy označuje názvom „List radosti.“ Z listu je cítiť, že Pavol je duchovným otcom kresťanskej komunity vo Filipách.
Hlavnou časťou listu je nádherný hymnus v Flp 2,5-11, ktorý je oslavou Krista. Kristus sa počas svojej pozemskej existencie zriekol svojej hodnosti pred ľuďmi. Nenárokoval si na svoju rovnosť s Bohom. Vrcholným spôsobom sa to prejavilo na kríži. K tejto pokore nabáda Pavol aj Filipanov, keď ich na úplnom začiatku hymnu vyzýva: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Flp 2,5) Príklad Krista, jeho pokora a poníženosť počas jeho pozemského života má pomôcť Filipanom v boji proti dvom hlavným nepriateľom bratskej lásky - pýche a egoizmu.
List Rimanom
List je významný z toho dôvodu, že predstavuje syntézu Pavlovej teológie. Ide o jediný list napísaný komunite, ktorú Pavol osobne nepoznal. Kresťanstvo sa dostalo do Ríma pravdepodobne ešte pred príchodom ktoréhokoľvek apoštola. Už okolo roku 49 po Kr., kedy sa datuje dekrét cisára Klaudia ohľadom Židov, ktorí mali spory ohľadom istého „Chresta,“ boli kresťania už v Ríme. Keďže Pavol píše spoločenstvu, ktoré nepozná, chce predstaviť svoju náuku, svoju teológiu, všetko, čo si naozaj myslí a cíti ohľadom Kristovho evanjelia a ako ho predovšetkým žije. Apoštol napísal list v Korinte niekedy okolo roku 58 po Kr.
Hlavnou témou listu je téma spravodlivosti a ospravodlivenia. Podľa židovského chápania spravodlivým človekom bol ten, kto žil podľa Božieho zákona. Pavol však prišiel s radikálnym pohľadom na túto ľudskú spravodlivosť. Podľa Pavla nikto nie je spravodlivý: „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3,23) Človek nie je v stave sám seba urobiť spravodlivým, preto spravodlivosť nemôže pochádzať zo zákona: „Lebo zo skutkov podľa zákona nebude pred ním ospravedlnený nijaký človek. Veď len zo zákona je poznanie hriechu.“ (Rim 3,20). Ak teda niekto naďalej hľadá na tejto ceste ospravodlivenie, ocitol sa v slepej uličke.
Viera je jediným spôsobom, ktorý vedie k ospravodliveniu. Keď Pavol hovorí o spravodlivosti, ona je predovšetkým Božou vlastnosťou a človek ju získava, keď pozitívne odpovedá na Božie spásonosné konanie. Pavol predstavuje Abrahámovu vieru ako kresťanskú vieru. Na jeho osobe sa potvrdzujú slová, že je praotcom všetkých veriacich. Viera toho, kto „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18) je spoľahnutím sa jedine na Boží prísľub. Nie je to slabosť, ale prejav veľkej sily, ktorá sa opiera o Boha.
List Filemonovi
Je najkratším Pavlovým listom. Má iba 335 slov. Pavol v ňom vyzýva svojho priateľa Filemona, aby prijal otroka Onezima. Pavol napísal list vo väzení v Ríme niekedy okolo roku 62 po Kr. Obsah odhaľuje Pavlovu dobrotu a pozornosť pre potreby druhého človeka, dokonca aj cit pre humor.
Pavol oslovuje Filemona titulom „spolupracovník.“ Filemon bol teda zaangažovaný v ohlasovaní evanjelia. Tento vzťah začal počas Pavlovej tretej misijnej cesty v Malej Ázii, keď Pavol získal Filemona pre kresťanstvo. Pavol sa v liste prihovára adresátovi, aby prijal otroka Onezima, ktorý utiekol z domu.
Pavol je pod vojenskou strážou v Ríme. Medzitým Onezimus, ktorý nie je kresťanom a je otrokom v dome Filemona v meste Kolosy, spôsobil nejakú vážnu škodu svojmu pánovi: „A ak ťa v niečom poškodil alebo ak ti je niečo dlžen, mne to pripočítaj.“ (Flm 18) Problém sa rozhodol riešiť tak, že vyhľadal Pavla, váženého priateľa svojho pána a u neho hľadal pomoc: „Chcel som si ho ponechať pri sebe, aby mi v okovách pre evanjelium slúžil namiesto teba.“ (Flm 13) Pavol získal Onezima pre kresťanstvo: „Prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách.“ (Flm 10) Z jeho vlastných úst sa dozvedel o láskavosti a viere, ktorú Filemon požíva v Kolosách a teraz na ňu apeluje: „Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu, keď si na teba spomínam vo svojich modlitbách, keď počujem o tvojej láske a viere, akú máš k Pánu Ježišovi a k všetkým svätým, aby sa tvoja účasť na viere stala zjavnou v poznávaní každého dobra, ktoré je v nás pre Krista. Mal som totiž veľkú radosť a útechu z tvojej lásky, brat môj, pretože si osviežil srdcia svätých.“ (Flm 4-7) Na tom Pavol postavil svoj list, keď prosí, aby otroka Onezima prijal ako svojho brata, ba ako jeho samého: „Ak ma teda pokladáš za druha, prijmi ho ako mňa samého.“ (Flm 17)
List Kolosanom
List spolu s Listom Filipanom, Efezanom a Filemonovi sa označujú názvom „listy z väzenia.“ Mesto Kolosy sa objavuje v Novom zákone iba v nadpise tohoto listu a v jeho úvodnom pozdrave. Kolosy sa nachádzali približne 190 km východne od Efezu. Nie je vylúčené, že Pavol navštívil toto mesto počas svojho dlhého pobytu v Efeze na tretej misijnej ceste. Pavol list napísal vo väzení v Ríme niekedy okolo roku 62 po Kr.
List je známy predovšetkým vďaka kristologickému hymnu (Kol 1,15-20), ktorý našiel svoje miesto v Liturgii hodín, ako aj v čítaniach pri svätej omši. Kristus je obrazom neviditeľného Boha, lebo skutočný charakter Boha sa dokonalým spôsobom zjavuje v Ježišovi Kristovi. V ňom sa neviditeľné veci stávajú viditeľnými. Kristus je obrazom Boha, lebo má podiel na rovnakej Božej nekonečnosti. Výraz „prvorodený“ zdôrazňuje vzťah k stvoreným veciam: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“ (Kol 1,15-16) Kristus nie je ako prvý zo stvorených veci, ale ako ten, cez ktorého všetko stvorenstvo prichádza k bytiu.
List Efezanom
Pavol napísal tento list v rímskom väzení niekedy okolo roku 62 po Kr. List obsahuje krásny chválospev (Ef 1,3-14), ktorý začína slovami: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.“ (Ef 1,3) V Novom zákone iba dva hymny začínajú slovami „Nech je zvelebený Boh.“ Okrem listu Efezanom je to ešte Zachariášov Benedictus v Lk 1,68-79. Napriek úvodným slovám, ktoré sa obracajú na Otca, hymnus je vo svojej podstate kristocentrický. Všetko sa deje skrze Krista, v Kristovi a pre Krista.
Kresťanské manželstvo je pozvané napodobniť vzťah Krista so svojou Cirkvou. Ak 5,23 hovorí, že „muž je hlavou ženy“, nechce spochybniť rovnosť medzi mužom a ženou, veď obaja boli stvorení „na obraz a podobu Boha“, ale chce poukázať na rozdielne úlohy, ktoré na seba prijímajú manžel a manželka v manželskom spojení. Muž má vidieť a chápať svoju úlohu so zreteľom na spásu manželky (tak ako Kristus privádza Cirkev k spáse).
Kristus miluje svoju Cirkev a to má byť vzorom pre manželov. Manžel má milovať manželku ako seba samého, tak ako Kristus vydal seba samého za Cirkev, lebo keď muž miluje manželku, miluje seba samého: „Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.“ (Ef 5,28)
Pastorálne listy
Týmto názvom je označený Prvý a Druhý list Timotejovi a List Títovi. Práve z dôvodu, že obsahujú veľa pokynov ohľadom pastorácie, dostali pomenovanie „Pastorálne listy.“ Medzi Pastorálnymi listami a ostatnými Pavlovými listami sú rozdiely ohľadom slovníka a štýlu, ako aj teologického obsahu a organizácie cirkevných spoločenstiev. Listy predstavujú kresťanské komunity ako dobre organizované a usporiadané spoločenstvá. Na čele kresťanských komunít stoja biskupi a presbyteri, ktorí nesú zodpovednosť za vieru, život a jednotu kresťanského spoločenstva. Ďalej sa spomínajú diakoni, evanjelisti, učitelia, vdovy a pod. To predpokladá historicky neskorší dátum ich vzniku, pravdepodobne okolo roku 90 po Kr. z pera niektorého Pavlovo učeníka.
Pripísanie autorstva niektorému z Pavlových učeníkov nijako nenarušuje inšpiráciu spisov a neumenšuje ani ich zaradenie medzi knihy Svätého písma. Skutočnosť, že aj po smrti Pavla vznikajú listy písané v jeho mene poukazuje na Pavlovu veľkosť a autoritu v kresťanských spoločenstvách. Týmto spôsobom mohlo byť jeho slovo „aktualizované“ pre cirkevné komunity. Pastorálne listy tak účinným spôsobom spájali Pavlovu osobu (minulosť) s prítomnou situáciou a napomáhali zachovať v komunitách pravosť Kristovho evanjelia, ktoré Apoštol ohlasoval.
Prvý list Timotejovi
Timotej pochádzal z Lystry. Pridal sa k Pavlovi na jeho druhej misijnej ceste. Podľa samotného listu sa Timotej stal predstaveným veriacich v Efeze: „Keď som šiel do Macedónska, prosil som ťa, aby si zostal v Efeze...“ (1 Tim 1,3) Podľa tradície zomrel mučeníckou smrťou.
Charakteristikou listu je, že podáva normy správania jednotlivým skupinám – biskupom: biskup má byť „triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť...“ (1 Tim 3,2); diakonom, aby boli „cudní, nie dvojakí v reči... v čistom svedomí nech uchovávajú tajomstvo viery.“ (1 Tim 3,8-9); ženám, aby boli „cudné, nie klebetné, triezve a verné vo všetkom.“ (1 Tim 3,11); vdovám, „aby boli bezúhonné.“ (1 Tim 5,7); kňazom, aby sa namáhali pri slove a vyučovaní (porov. 1 Tim 5,17).
Druhý list Timotejovi
Ako v prípade prvého, aj v tomto liste nájdeme predovšetkým povzbudenia. List je písaný veľmi osobným a dôverným štýlom vo forme duchovného testamentu apoštola Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.“ (2 Tim 4,7-8)
Učeník Ježiša Krista musí očakávať aj príchod utrpenia a prenasledovania, ale ani vtedy nesmie prestať hlásať Božie slovo: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši.“ (2 Tim 4,2-3)
List Títovi
Skutky apoštolov Títa vôbec neuvádzajú. V Pavlových listoch je uvedený 13-krát. Pavol spomína, že ho sprevádzal na koncil do Jeruzalema: „Potom po štrnástich rokoch som znova šiel s Barnabášom do Jeruzalema a vzal som so sebou aj Títa.“ (Gal 2,1) Pochádzal pravdepodobne z Antiochie v Sýrii.
Podľa samotného listu bol Títus poverený vedením kresťanského spoločenstva na ostrove Kréta: „Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal.“ (Tit 1,5)
List v mnohých témach „kopíruje“ Prvý list Timotejovi. Títus je vyzvaný, aby usporiadal komunitu a po mestách ustanovil starších (porov. Tit 1,5). Autor podáva normy správania jednotlivým skupinám: biskup „musí byť... pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný...“ (Tít 1,8); starci „nech sú triezvi, cudní, rozvážni, zdraví vo viere...“ (Tít 2,2); mladé ženy nech sú „rozumné, cudné, starostlivé o dom, dobrotivé...“ (Tít 2,5); mladíci nech sú „triezvi“ (Tít 2,6); otroci „nech sú úslužní, nech neprotirečia, neokrádajú...“ (Tít 2,9-10)
Hlavný dôraz však kladie na samotného Títa: „vo všetkom im buď ty sám príkladom dobrých skutkov. V učení preukáž neporušenosť a vážnosť, v zdravom slove bezúhonnosť...“ (Tít 2,7) To je výzva predovšetkým pre tých, ktorým bola zverená zodpovednosť viesť Boží ľud. Majú svietiť príkladom vlastného života, „aby vo všetkom robili česť učeniu nášho Spasiteľa, Boha.“ (Tít 2,10)
